reklama

Cesta do Compostely IX. - Foncebadón alebo Manjarin?

Ak by som mal vymenovať tri najúžasnejšie miesta, ktoré sme počas púte navštívili, pravdepodobne nespomeniem Pamplonu, možno ani krásne Roncesvalles, dokonca je možné, že by si v tomto zozname nenašlo miesto ani samotné Santiago. Jedno miesto by som však do zoznamu stopercentne zaradil – a tým miestom je Manjarin.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Ale pekne po poriadku. Dnes sa budem venovať najmä trom miestam,ktoré sme navštívili za jeden deň, hoci sme mali trochu iné plány. Po odchodez nášho malého súkromného albergue za Astorgou sme sa po alternatívnompoletovaní ocitli obidvomi nohami v realite, ktorú stelesňovala masapútnikov kráčajúca po dlhej rovnej mierne stúpajúcej rovinke, ktorá sa neskôrzačala meniť na slušný kopček. Pod vrcholom toho kopčeka leží Foncebadón, navrchu toho kopca sa nachádza Cruz de Ferro a v nasledujúcom sedleManjarin.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ak ste čítali Coelhovu knihu o púti do Compostely, istovám niečo hovorí Foncebadón. Ak si presne nespomínate, je to opustená dedina,v ktorej hrdina zviedol svoj súboj so psom... Dnes však už Foncebadón nieje až taký opustený. Nájdete tu pár pekných hotelov, kostolík napoly prerobenýna milé malé albergue. Nachádza sa tu aj rekonštrukcia keltskej chatrče, znak,že sa nezadržateľne blížime k hraniciam Galície. Inak je to však pre náscelkom nepodstatné miesto, ktoré slúži len na krátku obedovú pauzu. Priateľskéalbergue síce lákalo a náš pôvodný zámer bol ísť ku Cruz de Ferro nasvitaní, no nedočkavosť je silnejšia, máme ešte kopu síl, zelenajúcesubtropické kríky a trávy rastúce na svahoch sú úžasným zdrojom energiea to sme ich ani nekonzumovali, stačil nám pohľad. No a ten príjemnýhorský vzduch – hotové znovuzrodenie. Ale najsilnejší dôvod je krátka vetička,ktorú sme si o Manjarine prečítali:You have to stop and see. And stay... To čarovné zostaň na konci, násmátalo natoľko, že sme sa rozhodli ísť. A tak opúšťame „opustený“Foncebadón a upierame zrak k vrcholu hory, kde hľadáme bájny železnýkríž.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vidíme však len množstvo vedení vysokého napätia, nejakýtelevízny vysielač, či pokrývač mobilnej siete, no Cruz de Ferro nikde. Neviemprečo, som mal pocit, že bude trčať na cípe opustenej skaly, odkiaľ bude úžasnývýhľad všade. Možno za to môžu obrázky, kde pútnikov vidno vždy na hŕbekamenia, ktorú si moja fantázia rada zamenila za riadny skalnatý kopec, akoniektorý z Tatranských končiarov. Realita je samozrejme úplne iná. Krížuzrieme, keď sme len niekoľko sto metrov pred ním. Vypína sa rovno priasfaltovej ceste, ktoré vedie cez pohorie, okolo rastú stromy, je tu urobenápekná oddychová zóna. Kameňov je pod ním požehnane, no mnohé sú tak veľké, žetuho pochybujeme, že ich pútnici niesli celú cestu z domu, asi ich sem lennanosili, aby to tu dobre vyzeralo. Hore pri úpätí dreveného stĺpu na ktorý ježelezný kríž (vraj ešte z rímskych dôb) pripevnený je však veľkosťkamienkov už o dosť menšia, hoci sa tu nájdu aj pomerne veľké šutre. Mnohéz nich sú popísané, alebo podpísané, prípadne aj pomaľované. Okrem toho jetu množstvo bordelu, čiže predmetov, ktoré tu pútnici nechali. Aj my vyberiemesvoje kamene, ktoré mali doteraz čestné miesto v našich batohocha ukladáme ich pod kríž. Sú symbolom našich starostí a ťažkostí,ťarchy, ktorá nás tlačí a ktorej sa tu zbavujeme. Za tú polhodinku, čo sito tu užívame sa pri nás zastaví len jeden ďalší peší pútnik a dvajacyklisti. Dav ostal v poslednom mestečku na úpätí, niektorí si tovyšľapali do Foncebadónu. Je to nádherný pocit – prekonali sme Mesetu, odhodilisme kamene a dokonca sme našli aj kameň jednej našej kamarátky Jany. Párriadkov z môjho denníka:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dušu mi zaplavil úplnýpokoj. Trochu podobný tomu, čo človek cíti na cintoríne, taký skromný, no tentonemá nič spoločné so smrťou, či s rešpektom z nej, naopak, je toakoby istota z víťazstva života, človeka zaplaví pokoj istoty. Krásny,hoci nie extatický pocit. Ten kríž tu stojí už tisíce rokov a to je faktúžasné.

A čerešnička na torte nás ešte len čaká.

Manjarin má síce hrdzou obrastenú tabuľu, nov skutočnosti je opustenejší ako Foncebadón. Nie len, že tu nenájdete anidom, nenájdete tu dokonca ani studňu. Teda je tam taký pramienok vody, ale nieje pitná. Ale o tom neskôr. Celý Manjarin je totiž vlastne len jedno alberguea jeden domček nejakého miestneho pastiera. Albergue si všimnete užz diaľky, keďže doslova hýri farbami a vlajkami. Inak však vyzerávlastne ako taká väčšia chatrč.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Obhospodarúvajú ho traja hospitalerovia, ktorí v časenášho príchodu (okolo pol štvrtej) práve doobedovali. Jeden z nich sa násujal a vysvetlil nám ako to tu chodí a aké sú v tomto alberguepravidlá. Pravidlo číslo jedna – zákaz vstávania pred siedmou! Neverímevlastným ušiam. Doteraz sme sa totiž stretávali bežne s praxou, žeo siedmej (niekde už o šiestej) je treba albergue opustiť, nehovoriaco tom, že mnohí pútnici sa na cestu vydávajú už za tmy a vstávajúo piatej, ba aj skôr. Tu je to striktne zakázané.

V celom Manjarine nie je elektrika, ani pitná voda –voda vo fľaškách je grátis, iné veci si môžeme kúpiť. Mimochodom – presuveníruchtivých – majú tam suveníry s najnižšími cenami, niektorélacnejšie ako v Compostele. Ťažké dvere na časti, kde bývajú pútniciodporúčajú zatvárať, keďže v Manjarine je veľmi hustý výskyt mačiek (toneprehliadnete, spolu s muchami), ktoré dokážu v tú malú útulnúmiestnosť zmeniť na nespoznanie. Vo vnútri sa smie svietiť iba sviečkami, keďžeje však skoro všetko drevené je prísny zákaz používať sviečky inde akov kamennom okne. Záchod je suchý, použitý papier sa hádže do koša.A používajte ho aj na cikanie, prosím pekne. A nakoniec –v prameni vody neďaleko sa môžete umyť, pokiaľ chcete používať mydlo,dostanete nádobu, do ktorej si môžete nabrať vodu, lebo túto vodu pijú ajvšetky v okolí žijúce domáce i divé zvieratá.

Jeden z hospitalerov je navyše samozvaný templárskyrytier a cez deň ošetruje pútnikom otlaky. Mastičiek tam preto tiež majúneúrekom. Samozrejmosťou je krásny výhľad a nádherná príroda. Okrem tohosme mali vynikajúcu večeru a bolo jej toľko, že sme sotva zjedli polovicu,takže domácim pravdepodobne zostala ešte aj na nasledujúci obed. Alebo, že byto zjedli tie mačky?

Jedinou ozajstnou nevýhodou bolo, že okrem nás tam boli samíTaliani, ktorým sme samozrejme nerozumeli ani pol slova. Celkovo sa tov poslednej dobe na púti Talianmi len tak hemžilo, no bude to lena len horšie. Títo v Manjarine však boli pomerne sympatickýa kedykoľvek sme ich ešte v ďalších dňoch stretli, niečo nás spájalo.

Toto sú všetko klady a zápory Manjarinu. Pre mňa všaktým najkrajším na celom tomto zvláštnom mieste bol fakt, že som sa po dlhomčase cítil niekde naozaj ako doma. Bol som jednoducho šťastný, pokojnýa spokojný a mal som pocit, že toto je miesto na ktorom by sompokojne ostal žiť. Tento pocit pritom nemal nič spoločné s tým, či tammajú elektriku, alebo záchod, nemal nič spoločné ani s mačkami, ktoré jaosobne naozaj veľmi nemusím. Bol to jednoducho v akomsi zvláštnomvyžarovaní toho miesta. Bolo to ako sa dostanete niekam, kde na vás nedosiahnenikto a nič, dokonca ani čas, miesto, na ktorom som sa jednoducho cítilisto a bezpečne. Podobne ako na Cruz de Ferro, s tým rozdielom, žeManjarin bol aj miestom určeným na to, aby človek zostal. Aspoň na tú jednunoc. A mal z toho radosť.

Ráno som sa sám od seba zobudil ešte pred siedmou. Ostal somvšak tíško ležať v spacáku a trochu som meditoval. Vonku kikiríkalkohút. A cez okienka prenikalo dnu čerstvé ranné svetlo. Onedlho sazobudila aj Barborka. Tiež ostala ležať v spacáku pri mne. Úplne tíško.A ležali sme tam, ešte aj chvíľu po siedmej. Niet sa predsa kam náhliť.Užívali sme si krásu tej chvíle, to, že sme spolu a že je také úžasnéoddychovať o chvíľku dlhšie. Potom som to už nevydržal a musel somvyliezť na malú potrebu. Keď sme raňajkovali okolo sa už hnalo množstvopútnikov. Niektorí sa zastavili po pečiatky, alebo „načerpať“ vody, templárskyhospitalero ošetroval nohy. My sme sa ešte pekne rozlúčili, poďakovali,nahádzali do kasičky donativo toľko, čo ešte nikde a dostali sme na cestuešte tip na kúpanie v dedine v údolí v rieke. A potomodchod. Taký ťažký, ako môže byť len odchod z miesta, ktoré máteneskutočne radi.

Obrázok blogu


Filip Németh

Filip Németh

Bloger 
  • Počet článkov:  60
  •  | 
  • Páči sa:  0x

decko, ktorému sa akosi nechce dospievať Zoznam autorových rubrík:  pevnina detstvahudbakultúrasúkromnénezaradenévráblecamino de santiagonebásne (piesňové texty)

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu