reklama

Cesta do Compostely VII. - Vitajte v Mesete, priatelia!

Nadpis k tomuto článku evokuje názov jedného z Jakubiskových filmov: Vitajte v pekle, priatelia! Nazvať Mesetu peklom je podľa mňa celkom možné, možno až výstižné, hoci Mesetou som prešiel a peklom zatiaľ nie, takže to vlastne neviem porovnať. Na ceste do Compostely však Meseta peklom, minimálne pre nás, určite bola.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)
Obrázok blogu

Čo je to tá bájna Meseta?

Ak sa pozriete na mapu Španielska, zistíte, že prakticky celé jeho vnútrozemie je tvorené veľkou náhornou plošinou obkolesenou pohoriami. Mesetou sa nazýva práve táto náhorná plošina. Je to teda obrovská rovinatá plocha, ktorá sa nachádza vo výške 800 - 900 metrov nad morom. No a prakticky celá je posiata poliami, stromov chrániacich pred ostrým španielskym slnkom je menej ako málo. Dedinky sú tam drobné a roztrúsené, najčastejšie poschovávané v údoliach, takže polia sa vám vidia nekonečné. Vežu kostola často zazriete až keď ste na pár stoviek metrov od neho. Možno povedať, že je to taká malá poľná púšť. V lete je rastlinstvo prakticky všetko uschnuté, zožltnuté, žiaria iba dvojmetrové bodliaky. Dobre sa tu cítia snáď len myši a im podobné hlodavce, ktoré tu majú, narozdiel od ľudí, úžasne premyslenú a vybudovanú infraštruktúru. Myslím, že nemáte problém živo si toto všetko predstaviť. Ja som to pred našou cestou tiež zvládal. Takže tá pustatina ma na pohľad vôbec neprekvapila. Čo som však naozaj netušil bolo, čo to všetko so mnou urobí.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď štípu blchy

Prvou našou biblickou ranou bolo ostré slnko, proti ktorému sme však boli dokonale vyzbrojení, takže okrem jedného ľahučkého úpalu a typického pútnickeho opálenia (podľa trička, nohavíc a sandálov) sa nám nestala žiadna ujma. Druhou ranou, ktorú sme si priniesli prakticky ešte spred Burgosu boli blchy. Tieto milé malé potvorky bežne žijú v matracoch v niektorých menej hygienických ubytovniach a odtiaľ potom s radosťou preskakujú na pútnikov. Aj v našich spacákoch sa zahniezdili a nevedeli sme ich odtiaľ vytriasť prakticky dva týždne. Štípali nás na striedačku, vytvárali pekné rady červených pupáčikov najmä na nohách a rukách. Fenistil sa u nás v rebríčku používaných mastičiek bleskurýchlo vyšvihol na prvú priečku a nebolo možné striasť ho odtiaľ. Mal som tú česť a jedného takéhoto malého tvora som vlastnoručne zabil. Na štvrtý pokus. Keď totiž začal skákať, bol taký rýchly, že ho ani vidieť nebolo. Blchy však zďaleka neboli to najhoršie. Pri škodlivých zvieratkách je totiž ich veľkosť nepriamo úmerná ich zákernosti. No a hoci sú blchy organizmy malé, že by sa hoci aj za necht zmestili, ozajstnú neplechu nám zapríčinili organizmy ešte menšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Španielske zdravotníctvo

Bolo to konkrétne niekde v okolí Villacazar del Sirga. Celú cestu až potiaľ sme si vodu bežne dopĺňali zo studničiek popri pútnických cestách, ktorých je naozaj celkom požehnane, takže netreba si so sebou nosiť veľkú fľašu. Občas sme si síce dožičili minerálku, prípadne nejaký iný osviežujúci mok, alfou a omegou nášho pitného režimu však boli práve tieto studničky. No a s veľkou pravdepodobnosťou bola práve jedna z nich kontaminovaná. Meseta je suchá, takže voda je tam pomerne nedostatkový tovar. Veď aj chutila úplne inak ako napríklad v Pyrenejách. No a s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou bola práve jedna z týchtostudničiek príčinou našich nešťastí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď sme odchádzali z Villalcazar del Sirganebo nad nami bolo tmavé a napučané na roztrhanie. A tak sme na nasledujúcichšiestich kilometroch prvýkrát zmokli. V najbližšom meste Carrion de los Condessme zasadli do prvej kaviarne a spolu so skupinou niekoľkých ďalších pútnikovsme čakali, kedy sa oblaky vyčerpajú a kedy vyschnú naše premočené háby.Okolo obeda sme sa dočkali jedného aj druhého a tak sme sa vybrali dosupermarketu urobiť veľký nákup. Barborka sa už vtedy necítila najlepšie,pobolievalo ju brucho. Napriek tomu sme si nakúpili na výdatný obed, výdatnúvečeru, a ešte aj na ďalšie dva dni dopredu. Čakal nás totiž celkom náročnýúsek - sedemnásť kilometrov úplnej roviny, bez jedinej dedinky. No anajbližších štyridsať kilometrov do Sahagúnu prakticky žiadny obchod. Našeruksaky pribrali niekoľko kilogramov. Po obede sa však Barborka už naozajcítila dosť zle. Keď sme stretli našu kamošku Janu, ktorá sa už aj ubytovala vjednom miestnom albergue, keďže premokla do nitky a nemala v čom pokračovať vceste, dlho sme váhali, či tiež neostaneme. Predsa len bolo už po poludní atých sedemnásť kilometrov malo povesť absolútneho (najmä psychického) zabijaka.A keďže duševno a telesno úzko súvisia, neveľmi sa nám chcelo opúšťať"luxus" síce malého, no predsa mestečka. Nakoniec sme sa všakrozhodli vykročiť ďalej. Slnko už poctivo pieklo, po rannom daždi ani stopy.Cez mesto sme sa vliekli pomaly, hľadali sme značky, blúdili, po oddychu aobede sme sa len tak lenivo šmodrchali, každý krok bol ťažký. Keď sme dorazilina poslednú benzínku, zrazu ostalo aj mne akosi nevoľno. Naozaj som sa necítildobre, Barborka tiež nie, a tak sme sa rozhodli vrátiť späť asi kilometer domesta a ubytovať sa v albergue pri kostole, z ktorého bola Jana taká nadšená.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cesta k albergue bola priam nekonečná. Po ubytovaní sme len padli do postelí a onedlho sa z nás obed valil otvorom, ktorým do nás predtým vošiel. Takmer som dušu vyvracal. Hodinku som sa z tej skúsenosti spamätával, bezvládne rozvalený na posteli... a potom zas. A zas. Bol som natoľko vyslabený, že na cestu späť zo záchoda som sa musel odhodlávať. Barborka detto. Keby nás to chytilo niekde uprostred tých zabijáckych sedemnástich kilometrov, naozaj neviem, čo by sme si boli počali. Keďže bolo už aj dosť neskoro, pravdepodobne by nám ani nemal kto z ostatných pútnikov pomôcť, keďže väčšina z nich už skoro poobede oddychuje v tieni. Nakoniec sme sa rozhodli poprosiť mníšky, ktoré spolu s jedným kňazom a dobrovoľníkom spravovali naše albergue, či by sme nemohli ostať o deň dlhšie. Vraj jedine s papierom od doktora, že sme naozaj chorí a potrebujeme oddych. Nám sa síce na pohotovosť príliš nechcelo, nie z lenivosti,alebo strachu, jednoducho sme sa cítili vysilení ako pružina, z ktorej sa staliba drôt. Nakoniec nás však k tomu dokopali. Veľký ujo v lekárskom plášti násna pohotovosti vypočul, potom nás krátko prezrel, a postláčal nám brucho. Jasom bol okej, no Barborku to jeho stlačenie bolelo. A tak veľký ujoskonštatoval, že má u nej podozrenie na zápal slepého čreva a má ísť ihneď na ďalšievyšetrenie do nemocnice. V Palencii vzdialenej 45 kilometrov. Ak čo i lentrochu tušíte ako v Španielsku funguje verejná doprava, viete, že dostať sa znejakého malého mestečka do najbližšieho veľkého mesta o siedmej večer je takmernemožné. Nehovoriac o tom, že by jej v autobuse mohlo prísť naozaj zle. Vraj simáme zobrať taxík. Nuž, vzhľadom na náš rozpočet... to sme sa rovno mohlipobrať domov. Pán doktor nás však vyšetril a poslal tam, kde mal. Barborkavracala ešte aj na tých pár metroch z pohotovosti do albergue. Našťastie smebývali v úžasnom albergue, kde jedna z troch veselých mníšok vlastnila vodičáka auto a tak sa rozhodli, že tam Barborku odvezú. Išla s ňou aj Jana, aby boloprekladanie zo španielčiny jednoduchšie a dobrovoľník. Ja som ostal ležať valbergue, pil som vodu a na striedačku sa modlil za to, aby tá hrôza užprestala a za to, aby bola Barborka v poriadku. Z vedľajšej miestnosti ku mnedoliehal veselý spev ďalších dvoch mníšok, ktoré robili každý večer hudobný program.Ešte aj dnes počujem to ich Guantanamera a Ché sará...

Obrázok blogu

No a zakiaľ som si ja užíval koncert na želanie, moja ľúbezná družka sedela v nemocnici a čakala. Keď dorazili, pekne ich usadili v čakárni a povedali, že o takých desať, možno pätnásť minút ich prijmú. Potom prijímali všelikoho najbližšiu hodinu, a tak sa spýtali, že čo, a vraj ešte takú hodinku musia čakať, lebo majú veľa práce. Nakoniec čakali zhruba do polnoci a keď to už naozaj začínalo vyzerať tak, že ich zoberú, prišla nejaká obrovská havária a sestrička im s ľútosťou oznámila, že ich zoberú najskôr okolo štvrtej ráno, vraj ak nechcú čakať, môžu odísť. Španielska sestrička celú túto rošádu znášala úplne v pohode, rozprávala s až misskovsky vytrvalým úsmevom na tvári, prečo sa stala mníškou a prečo toto svoje rozhodnutie ani trochu neľutuje. Bola by dokonca ochotná čakať až do rána a Barborka ju musela odhovárať, že to nemá zmysel. Ja som zatiaľ tŕpol a tŕpol, našťastie som však už ani tŕpnuť nevládal a zaspal som od úplného vyčerpania. Keď sa Barborka vrátila bol som hádam ten najšťastnejší človek na svete. Na druhý deň sme sa opäť vybrali na miestnu pohotovosť, kde bola iná pani doktorka a tá povedala, že Barborka je v poriadku, žiadny appendititis, máme len dodržiavať dietu a na druhý deň sa môžeme vydať na cestu. Takže nakoniec happyend. Aj sme si zaspievali Guantanameru. Keď sme na druhé ráno odchádzali od úžasných mníšok, ako poslední, veď sme ešte neboli úplne fit, vyprevádzal nás príjemný kresťanský popík z magnetofónu, ktorý im vyhrával do pojašeného upratovania po nás, pútnikoch.

Chlieb náš každodenný

Na Mesete však žiadna z takýchto rán nebola tým najstrašnejším. Najhorší bol náš každodenný chlebíček. Konkrétne napríklad jeho nedostatok, keďže vo väčšine dediniek obchod nahrádza autíčko - pojazdná predajňa potravín. A ak aj nejaký obchod majú, nečakajte, že bude otvorený v nedeľu alebo na sviatok. A tak keď človek zabudne nakúpiť dopredu, môže sa spoliehať maximálne tak na svojich kolegov pútnikov. A stalo sa nám tiež, že obchod v dedine mali, aj sme si v ňom nakúpili a nakoniec sme skoro všetko museli hodiť do koša - ovocie bolo hnilé, pečivo sa dalo jedine strúhať a jogurt bol pokazený. Našťastie v albergue fungovala aj reštika.

Obrázok blogu


Každodenný je aj ten trýznivý výhľad na suché polia. Jedinou zmenou bolo, že zo začiatku sa na nich vlnili klasy obilia a ku koncu už bolo po žatve. Každodenné je aj ostré slnko, hoci my sme vraj mali dobrý rok, lebo bolo len okolo 35 stupňov cez deň. Každodennými sa stávajú hádky o tom, čo budeme jesť a každodenná je najmä túžba, byť už čím skôr doma a nie v tejto krajine niekde pánu Bohu za chrbtom. Nemyslím to pravdaže doslova, toho pána Boha pochopiteľne, domov nikdy doslovnejší nebol. Naozaj počítame dni a kilometre, a to sa nám stane taká nehoda a dva dni prakticky trčíme v strede tej pustatiny vysilení a dni plynú pomaly, ten hlúpy jún sa nie a nie prehupnúť do augusta. Občas má človek pocit, že zastal čas. Najmä keď na horizonte zazrie vrtule veterných elektrární, ktoré tiež nehybne stoja. Mená miest a dedín sa miešajú, všetko je nejaké Villa**** de los *** alebo Calzada de Villa*** alebo hocičo del Camino alebo milión iných veľaslovných názvov, ktoré sa pletú. Navyše sú všetky rovnaké. Ani kostoly nás už nebavia, sú všedné, o pekných kamenných románskych rotundách tu môžete akurát snívať, prípadne si prezerať svojho obrazového sprievodcu. Nuda, všednosť a zase nuda. Asi tak sa dá opísať Meseta. Plus nejaké tie blchy. Človeku z toho naozaj začne šibať. Psychicky vás to totálne zdeptá. Nečudo, že na domoch hromadne visia nápisy "SE VENDE" - na predaj...

Carrion de los Condes som si zapamätal, lebo to bolo naše úplné dno. Postupne sa situácia zlepšuje, blížime sa k Leonu, aj tie odporné skákavce konečne vytrasieme z našich spacákov, dedinky sú krajšie, krajina sa začína vlniť, zažijeme stredovekú fiestu, spríjemníme si večeru slivovicou od Peti, oslávime tak s ňou jej narodeniny a pomaly, ale isto sa blížime k druhému veľkému mestu s veľkou a nádhernou katedrálou, ktoré ohraničuje peklo na púti - k Leonu. O Leone snívame, hoci sme o ňom počuli aj niekoľko nie najlichotivejších vecí, napríklad to, že za ním sa z púte stáva naozaj masovka... Pre nás je to však vykúpenie z Mesety a to je veľa. Za tých niekoľko dní sme sa totiž naučili vážiť si všetko: od špagiet s paradajkovým pretlakom, cez darovaný kúsok melónu až po príjemný osviežujúci vánok. A najmä jeden druhého, lebo peklo je strašné, ale ešte strašnejšie je, ak ním človek musí prejsť sám.

Obrázok blogu


Filip Németh

Filip Németh

Bloger 
  • Počet článkov:  60
  •  | 
  • Páči sa:  0x

decko, ktorému sa akosi nechce dospievať Zoznam autorových rubrík:  pevnina detstvahudbakultúrasúkromnénezaradenévráblecamino de santiagonebásne (piesňové texty)

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu