León je taký druhý Burgos. Je približne rovnako veľký, mápodobne krásnu a obrovskú katedrálu (tá burgoská je podľa mňa krajšiazvonka a leónska zvnútra), je to podobne príjemná mestská oáza na(p)okraji Mesety a má podobne nekonečné predmestia (akurát vás čakajú ažpri odchode z neho a predsa len nie sú až také strašné ako tieburgoské).
Hlavný rozdiel v mojom vzťahu k týmto dvom mestáma k tomu ako na ne takto z odstupu hľadím spočíva v tom, žedo centra Leónu sme dorazili už o jedenástej, nie o tretej popoludníako do Burgosu. Takisto sme mali v nohách menej kilometrov a predodchodom sme považovali za nevyhnutné nakúpiť nejaké jedlo, preto sme ostalitrochu dlhšie. A tak sme si pokojne poobzerali celé mesto, užívali si jehovýhod a krás. Odchádzali sme až okolo desiatej po veľkom nákupea výdatných raňajkách. Takže León som do seba stihol trochu lepšie nasať.
Okrem prísne gotickej katedrály, ktorú od tej Leónskejnajľahšie rozoznáte vďaka tomu, že má každú vežu inú, je nevyhnutné vidieť bývalýkláštor – dnes luxusný hotel San Marcos, kaplnku v kostole svätého Izidora,ktorá je sixtínskou kaplnkou románskeho slohu a budovu Casa de Botines,ktorú navrhol Gaudí. Príjemné je však aj obyčajné túlanie sa v uličkáchstarého mesta v okolí katedrály, alebo prechádzka centrom mesta, či popririeke. Všetko pôsobí natoľko európsky a moderne, ulice sú upravenéa široké, budovy vysoké, zeleň na každom kroku, akoby ste zrazu boli voViedni. V takej menšej a trochu subtropickejšej.
No a potom tie predmestia. Keďže mesto je v údolí,cesta z mesta vedie prevažne do kopca. Ako som už spomínal, odchádzamepomerne neskoro, lebo obchody otvárajú až o deviatej a tak sa snažímedržať v úzkych pásoch tieňa. Pred teplom sa na chvíľku schováme aj do jednéhomalilinkého kostolíka, v ktorom pravdaže nechýba socha svätého Jakuba.Kostolík sa nachádza priamo pri hlavnej ceste z mesta a je otvorený,vo vnútri nikto, iba pri odchode nás príde vystriedať jeden starší pán. Takétochvíle sú presne tými drobnými radosťami Camina, ktoré prichádzajú bezvarovania, v najnečakanejšej a väčšinou aj najpotrebnejšej chvíli.
Keď sa doplazíme na koniec toho posledného súvisléhopredmestia, zastaneme pred tabuľou, ktorá je celá zamazaná akousi čiernoufarbou. Chceme ísť alternatívnou cestou, keďže tu je možnosť vybrať sia počuli sme, že za Leónom to bude už riadna davovka. Po poslednýchskúsenostiach sa chceme, čo najväčším oblúkom vyhnúť veľkým skupinám, čoobsadia celú kuchyňu a pre istotu aj jedáleň. Nemáme chuť neustále niekohopredbiehať a byť ešte častejšie predbiehaní. A tak je pre nás Caminoalternativo tou správnou cestou. Problémom však je, ktorá to tá alternatívnacesta je. Vylúštime, že by sme mali ísť vľavo, tak sa tade vydáme, no stane sato, čo sa nám stáva vždy, keď zídeme z cesty, totiž, že na konci koncacivilizácie, v najväčšej páľave, v čase siesty, keď inak nenájdetevonku ani dušu, na nás zvolá jedna pani a ukáže, že nie tadiaľto, späťa rovno popri ceste. Akoby bolo nemožné zablúdiť. Akonáhle človek zídez cesty, ihneď sa zjaví niekto, kto ho nasmeruje tam, kam má ísť.
Zisťujeme, že alternatívna cesta je super. Naozaj tu nie jeaž toľko pútnikov, a albergues sú jednoducho úžasné. To prvé, albergueJesus vo Villar de Mazarife, je súkromný dom, s átriom a záhradou,ktoré vlastní istý Jesus a vyzerá úžasne. Všade sú farbičky a všetkysteny sú pomaľované a popísané odkazmi pútnikov, rôznymi hlbokýmii plytkejšími myšlienkami. JE tu možné spať na krytom balkóne nad átriom,ale aj v maličkých izbách, dokonca aj vonku pri záhrade, na posteliach podprístreškom, no vlastne na čerstvom vzduchu. To je však nič – majú tu totiž ajbazén, a okrem toho veľkú „vikingskú“ loď. No a ešte takú rozprávkovúchalúpku. Človek až nestíha vnímať všetky tie atrakcie a farby. Večeriamepravdaže cestoviny, kus kusom šetríme na časy, keď nebude k dispozíciikuchyňa. Napriek tomu žasneme nad tým, čo všetko sme v tejto malej dedinkenašli. Unavení padáme do postelí, no predtým ešte stihneme napísať krátkyodkaz, nakresliť obrázok a prečítať si na stene nad našimi hlavami:
Camino má štyri časti:
Prvá, do Burgosu – to je príprava na smrť
Druhá, z Burgosu do Leónu – to je smrť
Tretia, z Leonu do Compostely – je znovuzrodenie
A štvrtá, z Compostely do Finisterre – jeprípravou na nový život.
V albergue Jesus mám pocit, že moja renesancia (nápisbol v taliančine), práve začína. Musím sa priznať, že tento pocit v najbližších dňoch iba silnel.
Na ďalší deň sa cestami a cestičkami dostávame cez Hospitalde Obrigo s ohromne dlhým mostom nad úzkou riečkou, ďalšou alternatívnoutrasou do malej dedinky, kde nemajú ani len krčmu a pôvabným nezapamätateľnýmnázvom Santibaňez de Valdiglesia. Zato tu majú labyrint z obilia (čikukurice), ktorý bol v čase nášho príchodu žiaľ už zožatý. Albergue tuzriadili (t.j. zaplatili...) ľudia z Freiburgu v Nemecku, nohospitalera v ňom robí jeden šialený Talian. Keď k nemu skoro poobededorazíme a chceme si niečo uvariť, najprv nás nepustí do kuchyne, potomnám ponúkne polievku, nakoniec nám uvarí náš kuskus a vysvetlí, že sa bojío sporák, lebo je to zariadenie na pokraji kolapsu. Má tam krásnuneupravenú záhradu so zákazom trhania jabĺk, ktoré sú mimochodom aj tak eštenezrelé. Vraví, že večera je inclusive, raňajky tiež, všetko je donativo, alenie grátis! Okrem nás a dvoch Nemcov, ktorých, ale ani nevidíme, lebo sahneď po príchode zatvoria do izby a spia, je tu taká menšia skupinka asištyridsaťročných Španielok, ktoré sa správajú ako pubertiačky. Celý časpreberajú varenie s našim hospitalerom a z kuchyne dolieha len Queso no! a Queso si! Až mi je divné, že pri takom temperamentnom varení dokážutí Nemci spať. Večera, ktorá sa mala podávať pôvodne o siedmej sa podávanakoniec pri sviečkach niečo po desiatej. Musím však povedať, že bola naozajúžasná. Niečo ako paella, len bez farby (v tej tme to aj tak nebolo viedieť)a tortilla, ktorá sa k praženici naozaj nedala prirovnať. Mimochodom,vyhralo queso no!, a bola todobrá voľba. No a nakoniec melón. Nikdy by som si nepomyslel, že niečo takjednoduché môže byť tak dobré. Treba však uznať, že kuchár a kuchárky dotoho vložili všetky svoje emócie.
Tretím naším alternatívnym nocoviskom je malá dedinka zaAstorgou s názvom Murias de Rechivaldo. Ak sa vám páčila Gaudího radnicav Leóne, v Astorge si prídete na svoje, tu totiž tento slávnyarchitekt navrhol biskupský palác a ten je jednoducho nádherný. Výstava vovnútri o púti nestojí síce za veľa, ale inak je aj interiér celkomzaujímavý, najmä kaplnka. Podieľali sa na nej poprední španielski umelciprelomu storočia a podľa toho aj vyzerá. Ale opäť sa oplatí popozerať sicelé mesto, je v ňom veľa zaujímavostí, hoci na mňa nepôsobilo až takpríjemne ako León. Keďže Astorga je aj o dosť menšia, pútnikmi sa to tu užporiadne hemží. My ale pokračujeme a prichádzame šťastne do Murias deRechivaldo, kde nás víta milé malé a zatvorené albergue. Tak ideme dobudovy, ktorá s ním susedí a sú v jednom dvore, vyrušímedomáceho pána a ten sa začudovane pozrie a otvorí nám šnúrkouzaistené dvere. Tak sa ubytujeme. Príde ešte jeden cyklopútnik, no rozhodne saísť ďalej. A večer okolo šiestej dojde jedna teta, dá nám pečiatkya vypýta po tri eurá na hlavu. Tak máme celý barák pre seba, čo značí, žeaj kuchyňu máme sami pre seba a to je už ozaj dôvod na radosť. Na caminetotiž nič nie je také dôležité ako prístup ku kuchyni. Najmä, ak nemáte veľapeňazí na to, aby ste vysedávali po reštauráciách. Pútnické menu v nich jesíce fajn, a vlastne nie je ani také drahé – len desať eur za dva chodya dezert plus víno, alebo vodu. Nuž ale nie je desať eur ako desať eur,napriek tomu však na bagetách dlho nevydržíte, to vám garantujem. Čiže –kuchyňa je to podstatné. A potom sprcha. My sme ako správna nízkorozpočtováexpedícia pôvodne plánovali spávať aj pod holým nebom, no podarilo sa nám toasi iba dvakrát a to najmä kvôli sprche a kuchyni. Matrac nám môžebyť ukradnutý, aj tak spíme v spacáku, ale kuchyňa... To je luxus, ktorýje lepšie mať v štandardnej výbave.
To, že v Murias de Rechivaldo sme mali kuchyňu sami preseba sme aj patrične využili a napiekli sme si placky. Pre zmenu. Nemôžemepredsa každý deň jesť cestoviny. Hoci treba uznať, že tie Gallo sú naozajo dosť lepšie ako nejaké slovenské Ideál. Darmo – láska vedie cez žalúdok.
Keď sme sa ráno zobudili a vrátili sa na cestu, ktoráviedla popri dedine, ocitli sme sa v dave pútnikov. Naše Caminoalternativo sa skončilo. Toľko pútnikov pokope sme naposledy videliv Roncesvalles. Krajina sa postupne začínala vlniť, od Leónu čoraz viacpripomínala moju rodnú pahorkatinu a pribúdalo už aj zelene. Myslím týmzeleň zelenú, mimo tej zavlažovanej mestskej samozrejme. Napriek tomu, žepútnikov je čoraz viac a viac, naše camino predsa ostáva trochu alternatívnym.Odmietame totiž byť turbopellegrinami (turbopútnikmi) a navyše nás čakániekoľko naozaj magických miest...
