reklama

Cesta do Compostely X. - Teplá + voda = teplá voda

Pôvodne som začal tento článok písať o tom, ako sa z Manjarinu putuje na O Cebreiro. Zrazu sa mi však akosi vymkol z rúk a začali v ňom dominovať dve témy - teplo a voda. Ono to spolu dosť úzko súvisí, povedal by som, že je medzi týmito okolnosťami (je to hlúpe pomenovanie, ale narýchlo mi lepšie nenapadá), že je medzi nimi taká priama úmera, hoci netreba tieto moje slová brať až tak doslovne, predsa len je jedna vec viac ako istá - čím je vyššia teplota ovzdušia, tým je väčšia spotreba vody... A ak nie jej spotreba, tak minimálne potreba. Tak.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Po úžasnom Manjarine sme sa už tešili na úžasú Ponferradu a úžasné O Cebreiro, miesta, o ktorých tak farbisto píša pán Coelho. Možno práve pre to ho považujú za gýčiara, mne magično tiež príliš nechutí, ale aj tak som sa na tieto miesta tešil.

Cesta z Manjarinu na O Cebreiro vedie cez Ponferradu a je to taká U-rampa. Zleziete jeden kopec, prejdete dolinou a vyštveráte sa na ďalší. Trvá to tak dva-tri dni, podľa toho, ako sa ponáhľate, čo všetko chcete vidieť, aké je počasie... My sme sa tradične neponáhlali, vidieť sme chceli čo najviac a bolo horúco ako v pekle. Hospitalero z Manjarinu nám poradil, že sa máme okúpať dole v jednej z dedín v rieke. Tak sme pomaly zliezli ten kopčisko a okolo obeda sa ocitli vo vytúženej Molinasece, kde bolo sľubované kúpanie. Privítala nás riečka s vodou tak maximálne po kolená, ktorú sme podcenili a výbornými morušami, ktorými sme sa ušpinili. Sotva o niekoľko krokov ďalej sme však zazreli, že oná podceňovaná riečka je naozaj súca na kúpanie, priam na plávanie a to rovno v strede obce (ťažko povedať, či to je ešte dedina, alebo už mestečko). Rieka je totiž trochu rozšírená, trochu prehĺbená a trochu zahatená, takže ústi do akéhosi bazéna , do ktorého môžete normálne vliezť po rebríku, ale aj pohodlne vojsť zdruhej strany, z takej malej zátoky. "Bazén" však bol tak trochu prázdny. Keď sme sa po výdatnom obede v tieni stromov chrániacich nás pred ozajstným tropickým slnkom konečne odhodlali aspoň na malé omočenie si nôh, zistili sme, prečo si v riečke pokojne pláva iba jediný chlapík a máčajú sa na kraji dve dievčatká. Voda bola totiž ľadová. Nuž - čo iné možno očakávať od horskej riečky? (Alebo to bol ešte potôčik? Ťažko povedať...)

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A tak sme sa samovražedne vybrali do šesť kilometrov vzdialenej Ponferrady bez dostatočných zásob vody. Tento omyl nás skoro zmoril. Na kraji mesta sme túžobne zablúdili k akejsi studni z rímskych čias, ktorej voda bola samozrajme nepitná. Nič to, veď sme už skoro v meste, myslel som si, kým sme oddychovali v tôni stromov. To som však netušil, že Ponferradu najprv širokým oblúkom obídeme, aby sme sa do nej dostali z úplne iného smeru. Možno to tak naozaj bolo kratšie, no v tej chvíli by o tom moju rozpálenú hlavu nikto nepresvedčil. S nostalgiou som spomínal na prvé dni nášho putovania, keď sme z domu dostávali správy o kánikulách a "u nás" bolo aj na poludnie príjemných niečo nad tridsať. Teraz sme si to zlízli. Po obchádzke ešte chvíľka hľadanie albergue spojená s drobným blúdením a nakoniec raj v podobe sprchy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Náš pôvodný plán prespávať kvôli šetreniu aj pod holým nebol stroskotal práve na tejto drobnosti - na sprche. Niet totiž nič krajšie ako zaslúžiť si po putovaní parádny prúd osviežujúcej vody. Tie sprchy boli často všelijaké, no ten pocit čistoty a osvieženia... A naozaj mi nevadilo ani keď netiekla teplá voda, dokonca som zaťal zuby aj vtedy, keď tiekla iba teplá. No a potom boli ešte také vtipné sprchy, kde chvíľu tiekla iba teplá a chvíľu iba studená, nech ste robili čokoľvek. A inteligentné sprchy, kde bolo len také tlačítko, ktoré ste stlačili a chvíľu vám tiekla voda ideálnej teploty. Hoci ideálna teplota je tiež problematický pojem... Naozaj by som bez problémov oželel posteľ, ale sprchu nikdy. No a potom ešte kuchyňu. V rámci šetrenia je totiž naozaj lacnejšie variť si ako navštevovať reštaurácie. A strava je základ všetkého. Takže môžete trikrát hádať, kam smerovali naše kroky po sprche.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Áno do kuchyne, ale ešte predtým aj do supermarketu. Lebo stáva sa v kuchyniach albergov, že niekto zanechá nejaké to vrecko ryže, špagiet na jednu porciu, trochu soli, či dokonca kúsok melóna, veď sami sme takto občas sponzorovali tých, čo prídu po nás, ale netreba sa na to až tak spoliehať, väčšinou totiž niečo esenciálne chýba. A tak je lepšie nakúpiť si. O tom, prečo som si zamiloval istú konkrétnu sieť obchodov pomlčím, alebo porozprávam inokedy.

Pri príprave kuskusu s dusenou zeleninou, na ktorú sme minuli skoro všetok rímsky kmín (comino), ktorý v albergue nechali pútnici pred nami, sa na nás len nechápavo pozeral istý chlapík, že to má priveľa kalórií. Dodnes si nie som istý, či to mal byť vtip, každopádne bol asi o sto kíl ťažší ako ja. Okrem toho sme končne opäť stretli Janu, asi jediného človeka, ktorý nás na púti s väčšími-menšími pauzami sprevádzal až do teraz. Dopriali sme jej aj trochu z nášho kuskusu, ktorý sa (asi vďaka tomu enormnému množstvu kmínu) mimoriadne vydaril, ja viem, že samochvála smrdí, ale občas niektoré veci jednoducho vychádzajú. Sadli sme ešte na jedno pivo, prezreli si mesto a zmeškali výstavu o Camine. A keďže to nebola len taká hocijaká výstava, rozhodli sme sa, že ju navštívime nasledujúci deň.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako to už býva, výstavu otvárali o desiatej, z albergue nás vykopli o ôsmej a tak sme sa poflakovali po meste. O ôsmej sa pred nami brány miestnej katedrály otvorili a my sme vstúpili. Katedrálu by domáci pravdepodobne ani nespoznali. Bola rozčlenená umelým labyrintom stien, na ktorých boli obrazy, sochy, gobelíny a všelijaké iné umelecké predmety viažuce sa nejakým spôsobom ku Caminu. Mňa hneď pri vchode upútala taká zvláštna socha Svätej Trojice akoby to bola jedna osoba. A potom drastickosť a krvavosť španielskeho umenia. Na steny katedrály sa okrem toho premietalo video, prešli sme aj akousi ďalšou miestnosťou, ktorá bola prístavbou kostola a potom sme sa dostali do vysutej chodby vedúcej ponad mesto, v ktorej sme absolvovali fiktívnu púť do Compostely. Počuli sme zvuky prírody, pozerali videozostrihy, nad hlavami nám svietila Mliečna cesta a popri nás sa mihali dôverne známe miesta. A my sme oživovali svoje spomienky na ne, na ľudí, ktorých sme stretli, na všetko krásne a všetko ťažké. Miesta známe postupne nahrádzali miesta, ktoré nás ešte čakajú a na konci tejto vysutej chodby ponad mesto nás čakalo obrovské prekvapenie. Celé mikrocamino ústilo totiž do Ďalšieho Ponferradskeho kostola premeneného na výstavnú sieň. A práve v tom kostole na nás čakal jeden z nezabudnuteľných zážitkov.

Pred odchodom sme si totiž čítali akési maily, ktoré písala jedna pútnička. V nich spomínala istú veľmi starú krstedeľnicu, ktorá sa mala nachádzať v neiktorej z množstva zastrčených dediniek, niekde v prvej tretine cesty. Bol to chrobák, ktorý nám nechcel vyjsť z hlavy a tak sme sa v každom najmenšom kostolíku obzerali po krstedeľnici a hádali, či to náhodou nie je ona. Postupne sme na to zabúdali a to, ktorá to tá slávna krstedeľnica je, sme zistili, keď sme boli už zhruba dva dni chôdze za tou dedinkou. A tak sme pokrčili plecia a vykašlali sa na to a utešovali sa tým, že sme videli aspoň nejaké iné krstedeľnice, ktoré boli koniec koncov možno aj krajšie.

No a keď sme dorazili do toho druhého kostola, skoro ma hodilo o zem. Bola totiž tam. Celá, celučičká, krstedeľnica z trinásteho, či koľkého storočia, zobrazovala Jeruzalem a bolo to čosi úchvatné. Ten pocit ani nebudem opisovať, to by som aj tak nevedel. Posledné video premietané na obrovskom plátne steny kostola, s množstvom efektov a patetickým komentárom bolo pre mňa už len obyčajné klišé. Ja som totiž uvidel moju krstedeľnicu, ktorej som sa už dávno zriekol. Krajší záver tá výstava už ani nemohla mať.

Keď sme sa vytackali na ostré denné svetlo, všetky Ponferradske kostoly vyzváňali o dušu. Krátky obed a po mikrocamine, môže pokračovať aj to makrocamino. No, makro... Ono sme v ten deň prešli totiž iba slabých pätnásť kilometrov. Napriek tomu som sa o piatej, keď sme dorazili do starinou (viac ako by bolo príjemné) prepáchnutého vinárskeho mestečka Cacabelos ledva potácal. Bol totiž najteplejší deň celého nášho putovania a my sme sa rozhodli vyraziť presne na poludnie. Šialenstvo. Stáli sme hádam každých pätnásť krokov, alebo dvadsať, slovom kde sa len dalo a kde sme len našli kúsoček tieňa. Teplomery pri cestách provokatívne ukazovali štyridsiatkové cifry a my sme zatínali zuby, ako sme len mohli.

Ušli sa nám predposledné dve miesta v albergue. Ono to vlastne boli také papundeklové búdky okolo kostola, v ktorých bolo ešte teplejšie ako vonku. Keď som sa ako-tak spamätal, šiel som sa osviežiť sprchou. Bola to jedna z tých inteligentných, s ideálnou teplotou vody. Tak zhruba zodpovedajúca teplote vzduchu. To znamená, že je ešte znesiteľná, každopádne by ste ju nepomenovali slovom vlažná, o chlade a jeho synonymách nemôže byť reč. Ale je to voda a treba za ňu byť vďačný! Som vďačný. A oplatí sa. Pri praní totiž zisťujem, že v tých umývadlách tečie voda, ktorá nemá ideálnu teplotu na odstraňovanie mastných škvŕn z odevov, zato keď hľadá pútnik osvieženie, nemôže nájsť nič lepšie. V živote som nepral s takou chuťou a tak dlho.

Na koniec dňa sme sa ešte vybrali do kostola, veľmi sympatického, naprataného domorodcami, ale ušlo sa nám miesto v bočnej lodi, hoci to bol taký polomoderný kostol, kde o lodiach ťažko hovoriť. Pozriem sa na stenu a vedľa mňa je taký plagát, že socha, ktorá sa tu mala nachádzať je práve na tej výstave, ktorú sme v ten deň navštívili. A bola to presne tá socha, ktorá ma hneď na začiatku tak zaujala. Myslím, že nemusím nič dodávať, môžem spokojne spievať Padre Nuestro... A tešiť sa na ďalší teplý letný deň.

Filip Németh

Filip Németh

Bloger 
  • Počet článkov:  60
  •  | 
  • Páči sa:  0x

decko, ktorému sa akosi nechce dospievať Zoznam autorových rubrík:  pevnina detstvahudbakultúrasúkromnénezaradenévráblecamino de santiagonebásne (piesňové texty)

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu