reklama

Cesta do Compostely XII. - "Posledných" sto kilometrov

Do nášho cieľa nám chýba už len niečo vyše sto kilometrov. Schádzame dolu z O Cebreira a vidíme len šedomodrú hmlu, z ktorej sa vynárajú sivasté steny kamenných domov, hnedasté blato a výkaly pod nohami a farebné pončá pútnikov. Až keď opustíme toto pásmo večnej slepoty zasvieti slnko a ožiari krásu nevídanú - zelené pahorky a vŕšky Galície. Hovorí sa, že tráva je najzelenšia v Írsku. Nuž Galícia, to je vlastne Írsko, ktoré sa nejakou zhodou náhod ocitlo v Španielsku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)
Obrázok blogu

Spojitostí je mnoho. Zeleň. Nádherná a žiarivá, akú my zažijeme maximálne tak na pár dní v apríli, či máji. Počasie. Večne usmoklené, sychravé, zamračené, často hmlisté, so slnkom len sporadicky ostro vyskakujúcim spoza kopcov oblakov. Kelti. Sú tu všade a píšu namiesto J X. S obľubou a často. A okrem toho predávajú suveníry s ich runami a neviem čím ešte. A dokonca aj tí Slováci. Hneď v prvý deň stretneme celý zájazd. Nie gastarbeitrov, ale školákov. Spočiatku nad nimi ohŕňame nos, lebo vyzerajú ako turbopelegrinovia, pred ktorými nás varovali - veľké skupiny, malé ruksačiky, čisté oblečenie a topánky(!), veselý džavot, vďaka ktorému odhalíme, že sú to "naši" a tak sa s nimi dáme do reči. Vysvitne, že oni vlastne putujú autobusom cez Lurdy (tuším aj Rím) do Fatimy a vrámci tohto výletu si odskúšajú poslednú časť púte do Compostely. Tak im budiž odpusteno, keď až do Fatimy. Koniec koncov sú to "iba" tínedžeri. Toto je ich prvý deň a tak majú patrične naivné otázky typu, či máme otlaky a čo s nimi robíme. Boli z nás trochu paf. Tak im trochu vysvetľujeme, že čo a ako to tu chodí... Pevne verím, že niekto z nich sa sem ešte určite vráti a prejde si minimálne mesačnú púť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ale inak je to už fakt masovka. Všetci vstávajú o pol piatej a celé poobedie riešia plán na zajtra. Poctivo si natierajú nohy mastičkami, hoci nám tie naše pomaly už stuhnú v ruksakoch. Je to možno aj tým, že kráčame teraz kratšie úseky. Najmä za Sarriou, kde väčšina "stokilometrových pútnikov" začína, sa pred každým albergue už okolo jedenástej začína tvoriť šóra. Keď dorazíte o druhej poobede, kedy inak albergue otvárajú, môžete dúfať, že samospráva vyčlení telocvičňu pre pútnikov, kde vás spí aj dvesto na kope. A to keď ráno začnú zvoniť budíky... Alebo, že vás po dvojhodinovom odmietaní nakoniec predsa len niekam uložia. Alberguá sú obrovské, no aj tak sú značne poddimenzované. Hlavne keď sa prirúti skupina talianskych skautov, ktorých je tu teda plno. Kuchyne sú tip-top, ale bez nádob a kde sú nádoby, tak je na sto percent zatvorený obchod. Ale stal sa nám aj opačný extrém. V sobotu sme nakúpili ako róčildovia, ruksaky sme mali aspoň tri-štyri kilá ťažšie ako zvyčajne a keď sme v nedeľu dorazili do vysnívaného mesta, tak zrazu bolo všetko otvorené, dokonca sa konal akýsi jarmok. Jedla-pitia hojnosť. Ale taký je už raz pútnický chlebíček.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


S ostatnými pútnikmi sa pomaly už ani nestýkame. Prehodíme zopár slov s tými, čo spia vedľa nás, alebo s niekým, koho stretneme v kuchyni, ale všetko sú to len také obligátnosti. Dnes si na tých ľudí už ani nespomeniem, keď by som ich stretol na ulici, ani ich nespoznám. Majú úplne iné starosti a radujú sa z vecí, ktoré mne prídu už bežné. Všetko je pre nich ešte nové. Je ich strašne veľa. Náhlia sa. My máme more času a tak sa skôr flákame, nevieme, čo budeme ešte dva týždne robiť po tom, čo dôjdeme do Compostely. Cesta do Finisterre je totiž vlastne oveľa kratšia ako sme si mysleli. Z toho neustáleho trávenia času spolu nás chytá opäť ponorka, najmä keď zistíme že Galícia nemusí byť iba krásna príroda, ale aj škaredé mestá. Neustále sa hádame o jedle, lebo to je jediná vec, ktorú musíme každý deň vyriešiť. Inak sme naprogramovaní ako hodinky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Neviem si predstaviť, že by sme aj my išli iba týchto posledných sto kilometrov. Asi by to s nami urobilo čosi úplne iné. Oni nezažijú prechod zo St. Jean do Roncesvalles, neprejdú pustatinami Mesety, ani nekonečnými predmestiami Burgosu, v Leone nezažijú vykúpenie a neostanú spať v Manjarine. Zoznámia sa síce s množstvom ľudí, no neokúsia aké je to stretnúť niekoho známeho opäť po dvoch týždňoch. Aké je to variť si s niekým ryžu v mlieku v dedine, kde nič iné nemožno zohnať. Jednoducho prejdú len časť, ktorá je síce úžasná a isto ich naplní, dokonca budú z nej možno nadšenejší ako my, ale neprejdú vlastnou malou smrťou a nezažijú znovuzrodenie. Musí to byť úplne iné. Asi ako naša cesta do Burgosu. V kilometroch to aj sedí. Ale za Burgosom...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pomaly, ale isto ich vlastne aj prestávam vnímať, sú pre mňa len akousi kulisou, nevytváram si k nim vzťah. Ako k Jane, ujovi z Budapešte, či ľuďom z Manjarinu. Možem ich mať rád, nepociťujem ich už ani ako sokov o miesto v albergue, no nie sú to už ľudia, čo putujú so mnou, iba ľudia, čo putujú vedľa mňa. Je to taká daň za popularitu púte, bez ktorej by som sa sem možno ani ja nedostal. Ale vlastne sa aj teším, že je to tak. A teším sa na púť za Compostelou, na cestu do Finisterre, kde dúfam opäť zafunguje čosi ako pravá pútnická súdržnosť.

Obrázok blogu


Galícia však ešte nekončí. Krás všade vôkol je nespočetne veľa. Ak tam zablúdite, rozhodne nevynechajte kláštor v Samose, to je jednoducho paráda, najmä ak ste sa dosýta nenabažili Roncesvalles. Zaujímavá je aj Sarria, ktorá je pútnikmi preplnená hádam ešte viac ako Santiago. Je tu množstvo súkromných albergue, skoro celá jedna ulica, všetky parádne zariadené, no o jedenástej - completo. Pred tými verejnými a cirkevnými sú šóry a šóry. Reštaurácie sa prekrikujú v tom, kto ponúkne lepšie menu. My radšej pokračujeme do Barbadella, kde sa nám ujdú posledné dve miesta v krásnom maličkom preplnenom albergue. Cestou stretáme a pomáhame dvom ženám, z ktorých je jedna na vozíčku. Pomôžeme im cez potok, ktorý nemá poriadny most, iba akúsi lávku. Zrazu pocítim neskutočný obdiv - na vozíčku je aj tých sto kilometrov riadna štreka. Možno práve tento dobrý skutok nám zabezpečil tie posledné dve miesta. Portomarin je tiež krásny, no potom to utne - Palas del Rei, Melide, Arzua, Arca O Pino - jedno škaredšie ako druhé. Počasie potvrdzuje pravidlo. Architektúra je zvláštna, akoby sa na nej tiež podpísali vlhkosť a sychravosť. Kostoly sú obrastené machom. V dedinkách sa nájdu aj pekné zákutia, no je ich málo. Akurát si treba všimnúť také tie zvláštne sýpky na nožičkách - do nich investovali tunajší asi všetku svoju tvorivosť.

Obrázok blogu


Posledných sto kilometrov sa končí v Monte do Gozo. Pred ním dostaneme poslednú spŕšku dažďa a prejdeme aj popri vytúženom Compostelskom letisku, odkiaľ poletíme konečne domov, no v Monte do Gozo zastaneme. Ťažko povedať, či je to albergue. Skôr len také megalomanské stredisko dlhokánskych pavilónových chatiek s izbami. Dva pavilóny patria albergue, zvyšok (ne)využívajú turisti. Stojíme, lebo z rozličných komplikovaných dôvodov, chceme do Compostely doraziť ráno, za svitania. To je síce pekné, ale akosi je všetko proti nám. Je totiž 15. august, sviatok Nanebovzatia Panny Márie a to znamená, že je fiesta. Tým pádom je otvorený akurát taký malý obchodík s chipsmi a reštaurácia, ktorá nám cenovo veľmi nevonia. Navyše by sa patrilo aj do kostola ísť, ale takáto rarita môže iba v Španielsku existovať. Monte do Gozo má vlastnú malú strašne peknú kaplnku, v ktorej sa vysluhuje omša každý deň - okrem 15. augusta, lebo 15. augusta je sviatok. Vtipné, že.

A tak ideme dolu do Compostely. Prekročíme značku, hľadáme obchody a kostoly(čo tiež nie je ľahké) a vyhýbame sa katedrále ako takí luciferovia. Misiu úspešne splníme a vrátime sa späť do Monte do Gozo - ostatne je to vlastne sotva päťsto metrov od tabule - SANTIAGO. Katedrálu sme nevideli - tak sa to nepočíta. Sme strašne rozhádaní, celú cestu späť neprerečieme slova. Aj s večerou je to ošemetné. Spasí nás však Wojtek. Pochybujem, že si ho niekto z čitateľov pamätá - je to taký ten Poliak zo začiatku našej cesty - čistý blázon. Barborka ho vlastne ani nevidela, stretol som ho na záchodoch. Družne sme sa zvítali a na smrť unavení sme prehodili zopár slov. Práve sa vrátil z Finisterre a prezradil nám, že tam bolo super. Vraj v albergue tam môžeme byť iba jednu noc, no potom nech sa pýtame na isté miesto, ktoré tu neprezradím, ktoré je jednoducho super. To je presne tá správa, ktorú moje uši túžili počuť. Obaja sme unavení a tak ideme spať. Veď zajtra bude ten veľký deň, keď sa aj oficiálne dostaneme do cieľa našej púte. Hoci vieme, že cieľom ešte nič nekončí...

Obrázok blogu


Filip Németh

Filip Németh

Bloger 
  • Počet článkov:  60
  •  | 
  • Páči sa:  0x

decko, ktorému sa akosi nechce dospievať Zoznam autorových rubrík:  pevnina detstvahudbakultúrasúkromnénezaradenévráblecamino de santiagonebásne (piesňové texty)

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu